Od faraónov až po masy. Vychádza kniha Dejiny behania

Napísť dejiny behania je ambiciózny plán, najmä keď o väčšej časti ľudskej histórie nemáme žiadne písomné pramene. Nórsky etnológ Thor Gotaas sa na to podujal a výsledkom je kniha, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade.

Autor je presvedčený, že práve schopnosť behať akcelerovala evolúciu a dala nám výhodu pred inými druhmi. Človek nie je ani zďaleka najrýchlejším tvorom planéty, ale je taký vytrvalý, že na dlhé vzdialenosti dokáže iné druhy uštvať.

Gotaas v Dejinách behania ukazuje, že história bola miestami prikrášlená - v skutočnosti napríklad neexistuje presvedčivý dôkaz, že by grécky vojak Feidipides bežiaci z Maratónu do Atén po víťaznej bitke nad Peržanmi po tomto výkone a slovách “Zvíťazili sme” naozaj zomrel. Bol to profesionál, akých bolo v minulosti mnoho, behali dokonca aj starovekí králi a faraóni. Zatiaľ čo v starom Grécku muži aj ženy behávali nahí, v 20. storočí ženy museli bojovať ešte aj za to, aby mohli behávať maratóny.

Rozprávanie knihy sa vinie od pradávnych čias až po súčasné masové behanie. Hovorí o mezopotámskom kráľovi žijúcom pred štyrmi tisícmi rokov, ktorý dokázal prebehnúť stovky kilometrov, Vikingoch pretekajúcich sa so zvieratami, behajúcich nudistoch, mníchoch, ale trebárs aj o Emilovi Zátopkovi a podivnostiach behania v komunistickom bloku.

Gotaas sa venuje tiež ženám, ktorým dlho zakazovali športovať, lebo to považovali za obscénne. A pritom už v stredoveku ženy súťažili na jarmokoch, aj keď neraz šlo o odvážne prostitútky.

Zlomom v dejinách behania bolo 19. a 20. storočie, ktorým sa autor venuje najpodrobnejšie. Napríklad vysvetľuje, prečo boli pred vyše polstoročím Švédi „Keňanmi” svojej doby a skúma hranice ľudských výkonov, ktoré sa výrazne posunuli najmä v minulom storočí. V tom našom zrejme uvídíme oveľa menej rekordov, ale o to viac bežcov.

Komentáre